Žijú medzi nami

Heraldika  a sfragistika – že Vám to nič nehovorí? Nie ste jediný. Väčšina ľudí ani len netuší, čo to môže byť…  Heraldika je veda, ktorá skúma vznik, vývoj a používanie erbov  – erbov miest a rodov, sfragistika je o pečatiach. Zakladateľom týchto vedných odborov na Slovensku je Prof. PhDr. Jozef Novák, DrSc., obyvateľ Hamuliakova.

Obrázok: Spoločná fotografia s manželkou Martou, taktiež dlhoročnou pedagogičkou, docentkou na Katedre knihovníctva a informatiky, FFUK (Filozofickej Fakulty Univerzity Komenského)

Pán profesor, dovoľte, aby som Vám dodatočne zablahoželala k Vášmu krásnemu jubileu. V novembri 2020 ste oslavovali svoje 90. narodeniny. Ak mám správne informácie, ste druhý najstarší obyvateľ Hamuliakova. Skladám klobúk pred Vami – denne Vás vídam brázdiť ulice Hamuliakova. Predpokladám, tak si udržiavate kondíciu. Hoci od svojich 70. rokov ste na dôchodku, vydali ste 4 knihy a naďalej píšete a pracujete. Ako to robíte?

Môžem Vám povedať, že je to hotová tragédia. (Smiech) 90-ka ma prekvapila. Do konca 80-tich rokov som bol absolútne fit. Ale tá 90-ka ma absolútne dobehla.

Obrázok: Pri príležitosti 90. narodenín od svojich absolventov Prof. Novák dostal milú knižnú publikáciu o jeho dlhoročnom pôsobení na Univerzite Komenského

Narodili ste sa v roku 1930 vo Vrútkach a vraj ste pyšný lokálpatriot.

Vychádza to z môjho krásneho detstva. Otec pochádzal z Krompách, bol obchodníkom s obrovským citom pre ručné práce a obdarený nekonečnou trpezlivosťou. Mama pochádzala z Kežmarku, ale svoju mladosť prežila v Pešti. Stretli sa vo Vrútkach, otec robil pre Slovenku, mama mala svoje krajčírstvo. Do 11 rokov som chodil do miestnej ľudovej školy a po večeroch sme s otcom pomáhali mame v krajčírstve. Spomínam to, lebo som bol veľa s rodičmi, veľa sme sa v krajčírstve počas práce rozprávali. V 11 rokoch som išiel na piaristické gymnázium v Trenčíne, na internát. Veľmi dobre som sa tu cítil. Piaristi nás úžasne vychovali, mal som obrovské šťastie na dobrých učiteľov.

Písal sa rok 1950 a stali ste sa prvým a jediným študentom novootvoreného odboru archívnictva. Ako Vás život zavial na tento odbor?

Chcel som robiť niečo, v čom môžem byť užitočný. Chcel som byť lekárom – operatérom. Avšak som si uvedomil, že nakoľko neznášam krv, lekárom byť nemôžem. Vďaka mojim úžasným učiteľom na piaristickom gymnáziu som si povedal, že budem učiteľom. Počas gymnázia učiteľ dejepisu, zároveň riaditeľ múzea, ma nahovoril, aby som chodil do múzea na brigády – nakoľko som vedel písať na stroji, prepisoval som dokumenty, usporadúval korešpondenciu. Tento pán učiteľ ma nahovoril, aby som išiel na archívnictvo, vraj som na to stvorený.

Na začiatku ste boli jediným študentom. Ako prebiehajú prednášky pre jedného študenta?

Normálne, tak ako pre 100 študentov (smiech). Jediný rozdiel, že vyučujúci mal len mňa na hodine. Samozrejme, prinášalo to niekedy úsmevné situácie – totiž prednášajúci boli zvyknutí na viac študentov, oslovovali ich „kolegovia“, a mňa oslovovali tiež tak v množnom čísle (Smiech). Najprv som bol sám, ale potom som nahovoril kamaráta z gymnázia, ktorý študoval latinčinu, aby prešiel ku mne, veď aj ja som mal latinčinu a ešte k tomu vyštuduje aj niečo iné – archívnictvo a pomocné vedy historické –  t.j. heraldiku (veda o erboch), sfragistiku (veda o pečatiach), genealógiu (rodopis), numizmatiku (veda o minciach), paleografiu (skúmanie starého písma), chronológiu (zaznamenávanie historických udalostí podľa postupnosti) atď. Povedali sme si, že po ukončení školy si hodíme mincu a povieme si, ktorý z nás do ktorého archívu v Trenčíne pôjde pracovať, keďže boli dva.

Obrázok: Prof. Novák s niektorými knihami, ktoré napísal

Vy ste nikam neodišli, na škole ste zostali aj po ukončení štúdia.

Prof. Húščava mi ponúkol, aby som u neho zostal ako asistent. Cieľom bolo dostať pomocné vedy historické na Univerzite Komenského na svetovú úroveň. Úžasne sme na tom pracovali, boli sme naozaj usilovní.

Univerzita Komenského sa stala Vašim celoživotným pracoviskom. Na univerzite ste odučili 56 rokov, vychovali ste niekoľko stoviek študentov. Učili ste 12 predmetov, vydali ste obrovský počet publikácií (… vo vašej poslednej knihe sú spísané malými písmenami na 27 stranách), vydali ste 16 kníh (niektoré až 1300 strán). Dosiahli ste najvyššie akademické méty, aké sa len dali. Vaša vedecká a pedagogická práca bola ocenená početnými vyznamenaniami. O.i. v roku 2006 prezident SR za celoživotnú pedagogickú činnosť v odbore archívnictvo a za priekopnícke dielo v oblasti pomocných vied historických, osobitne heraldiky a sfragistiky, Vám udelil Pribinov kríž III. triedy. Svoje heslo máte aj v Encyklopédii Slovenska IV (Bratislava, Veda 1980).

Veď ja som usilovný človek (smiech)… Pedagogická práca ma napĺňala. Rád som prednášal a študenti hovoria, že aj zaujímavo. Veľmi ťažko hľadám slová, aby som to správne vysvetlil.  Študenti boli moja krvná skupina. Na našom odbore ich nebolo veľa. Všetci sa zaujímali o to, o čo aj ja  – o historické vedy. Všetko je o tom, ako jednáte so študentmi. Pre mňa každý študent bol seberovný. Každého som poznal po mene, každého som si vážil. Prvákov som skúšal pred Vianocami, aby mohli zobrať rodičom domov pekný darček pod stromček. S nikým som si nepotykal. Uznávam férovosť, nie som za karhanie, ani zosmiešňovanie, ale nie som ani „puszi-pajtás“ (kamarát). Svojich študentov mám v každom rohu Slovenska, dodnes mnohí z nich chodia za mnou. Okrem toho, počas komunizmu som študentov oslovoval „pán“ a tým pádom som dal jasne najavo, že nepatrím k režimu a študentom to imponovalo.

Obrázok: Prof. Novák ako prodekan Filozofickej fakulty Univerzity Komenského udeľuje čestný doktorát prvému porevolučnému prezidentovi Václavovi Havlovi (31.10.1990)

Celý svoj život sa venujete erbom a pečatiam. Na internete som našla, že ste považovaný za zakladateľa systematického heraldického výskumu na Slovensku.  Slovenské mestské a obecné erby (1972) je prvá heraldická monografia na Slovensku. Na oblasť komunálnej heraldiky ste nadviazali prácou Erby našich miest (1970) a Erby a vlajky miest na Slovensku (1991).  Problematikou šľachtických erbov sa zaoberáte v dielach Rodové erby I-II (1980, 1986), Lexikón erbov šľachty na Slovensku (2004). Zo šamorínskej knižnice sa mi podarilo vypožičať si niektoré z Vašich kníh. Prišla som domov s veľkým a ťažkým nákladom. Dvojdielo Pečate miest a obcí na Slovensku I-II (2008) má 1300 strán ….  Napísali ste dokopy 16 kníh, zatiaľ poslednú 17. knihu – vaše pamäte – vo veku 80-tich rokov. Neviem, čo k tomu dodať. Musí byť za tým veľa veľa trpezlivého skúmania a hľadania  (… asi po otcovi tá trpezlivosť). Keď už všetky erby a pečate na Slovensku ste prešli a poznáte ich, máte váš obľúbený erb alebo obľúbenú pečať, ktorá si Vás niečím získala? 

Nie, nemám. Všetky sú mi milé. Ale som veľmi hrdý na dvojdielo Rodové erby na Slovensku. Mnohí boli z tohto diela prekvapení. Ľudia nejako nemajú radi šľachtu (kto je viac, kto je menej). Tak som mnohých s touto prácou prekvapil.

Obrázok: Niektoré z kníh prof. Nováka

A ešte ste stále pracujete …

Áno, ale tá 90-ka ma prekvapila. Pred niekoľkými mesiacmi som si povedal, že niečo mi chýba. Tak som si stanovil tému, ktorú – viem, že nemám šancu dokončiť, nakoľko to je práca na veľa rokov – ale aspoň začnem. Začal som písať zoznam osád na Slovensku (t.j. osídlenia menšie ako mesto alebo obec) – napríklad Bratislava ich mala 56 ako napríklad Kramáre, Prievoz. Som pri písmene B a to je už 260. strana.

Obrázok:  … a ešte stále pracuje … rozpracovaná kniha

…. asi mnohí Vám závidíme vašu životnú energiu. Prajem vám veľa zdravia.

Obrázok: 17. kniha – pamäte Prof. Nováka
Predajca Martinus uvádza tento komentár ku knihe (! posledné 2 vety):
Životný príbeh popredného slovenského heraldika, univerzitného profesora Jozefa Nováka jeho vlastnými očami a očami jedného z jeho žiakov. Dielo vyšlo pri príležitosti životného jubilea autora s kompletnou bibliografiou jeho prác. V roku 2011 získalo titul Kniha Turca. SÚ ŽIVOTNÉ OSUDY, KTORÉ PÚTAJÚ A NEPRESTANÚ INŠPIROVAŤ. TOTO JE JEDEN Z NICH.

Ďakujem za rozhovor.

Zhovárala sa: Juliana Krajčírová

.

Erb je stredoveký znak založený na používaní zbraní, najčastejšie ma tvar štítu, ktorý používali alebo používajú jednotlivci či útvary ako rozlišovací znak.

Zobrazenie najstaršieho  najhodnovernejšieho erbu v heraldike pochádza z XII. Storočia z územia dnešného Francúzska a Anglicka. Erbové znaky mohli dostať šľachtici za mimoriadne zásluhy vo vojnách, na rytierskych turnajoch, ba i za hrdinský boj s divou zverou. Nie je zriedkavý ani taký prípad, keď za svoju vernosť dostali erb aj dvorania kráľov, cisárov, či arcikniežat. V XIII. storočí mal už každý šľachtic svoj erb, a tak sa stal neodlučiteľným znakom, symbolom panujúcej spoločenskej vrstvy.

Začiatky používania mestských erbov možno umiestniť do polovice XIV. storočia. Mestské pečate však začali používať oveľa skôr, od polovice XIII. storočia. Mnoho miest jednoducho prevzalo znaky z pečate do erbu. Z tohto hľadiska korene heraldiky niekdajšieho uhorského kráľovstva siahajú k znakovým pečatiam z XIII. storočia dvoch významných miest – Ostrihomu a Budína. Mestá sa neuspokojili s prvkami z kráľovského erbu na svojom štíte. Na erbe sa vyskytujú stavby daného mesta, pod vplyvom náboženstva stredoveku sú tam  biblické postavy, ochranní svätí, cirkevné motívy, charakteristické rastlinné a zvieracie motívy. Podobne ako v mestách aj v poľnohospodárskych mestečkách a obciach sa veľmi skoro začala používať pečať. Koncom XIX. storočia sa na území Monarchie uskutočnili územnosprávne zmeny (spojenie obcí, organizácia notárstva). Na prelome storočia centrálne určovali názvy obcí a používanie pečate. Kresbu erbových pečatí posudzoval Uhorský krajinský archív. Heraldickým výborom preštudované pečate a v nich použité kresby z erbu sa nachádzajú v zbierke Altenburger-Reső v Maďarskom krajinskom archíve. (Ľ. Presinszky: Čo nám zanechali stáročia? Kapitoly z dejín Hamuliakova)

Erb obce Gútor / Hamuliakovo – Pôvodný symbol obce mohol obsahovať iba cirkevný motív, ktorý sme zatiaľ neobjavili. Existuje záznam, podľa ktorého obec vlastné pečatidlo použila už v urbári z roku 1768. Najstaršie známe pečatidlo je až z 19. storočia. Zachovalo sa v Štátnom archíve v Bratislave. V pečatnom poli je vyrytý šabľou ozbrojený husár na koni, cválajúci po pažiti. Kruhopis pečatidla znie: * GUTHORI HELYSÉG PECSÉTJE* Jeho odtlačok sme našli na dokumente z roku 1860. Ide nepochybne o erb niektorého zo šľachtických rodov, ktorý si tu uplatňoval zemepanské práva. Vieme, že v obci majú pôvod Gutoriovci, ktorí sa tu spomínajú už od roku 1351. Ich erb však zatiaľ nie je známy. Či erb si obec privlastnila, odhalia až budúce výskumy. Opísané pečatidlo koncom 19. storočia v kancelárskej praxi obmedzila nápisová pečiatka s textom: *POZSONY VÁRMEGYE*GÚTHOR KOZSÉG PECSÉTJE* Našli sme ju na liste z roku 1893.

Od začiatku roku 1996 erb Hamuliakova opäť tvorí strieborný štít, v ktorom po zelenej pažiti na striebornom koni cvála červeno odeto husár, ozbrojený striebornou šabľou. (Jozef Novák: Pečate miest a obcí na Slovensku, 2008)

Jozef Novák: Pečate miest a obcí na Slovensku, 2008,  I. zväzok, str. 275

Žijú medzi nami …

Dve veci, ktoré napĺňajú váš život sú umenie a šport. Ako sa sochár dostane k športu?

S touto otázkou sa stretávam veľmi často. Ľudia majú výtvarníkov resp. umelcov za takú jemnú dušu. Vnímajú akoby box alebo vzpieranie boli v rozpore s umením. Opak je však pravdou. Mám veľa kolegov, ktorí sa veľmi aktívne venujú športu. Vybrali si práve tie úpolové (t.j. kontaktné) športy. V mojom prípade šport a umenie idú ruka v ruke. Som vyštudovaný sochár. Spomedzi umení sochárstvo je práve ten brutálnejší smer nakoľko robíte s hrubou silou – sekanie a modelovanie hrubého materiálu vyžaduje od človeka nielen mentálne sústredenie, ale aj fyzické nasadenie. Je to asi najnáročnejšia umelecká disciplína.

Róbert Czingel s manželkou

Ako ste sa dostali k sochárstvu?

Umelecké cítenie som dostal do vienka. Som rodený Hamuliakovčan, niekoľko generácií mojich predkov žilo v Gútore. V rodine  sme mali niekoľkých maliarov, meno Baghy Feri bácsi je známy mnohým v okolí. Starí rodičia, Gizella a Gustáv Baráthovci, sa venovali amatérskemu divadlu tu v Hamuliakove, hrali, spievali, aj gitaru v ich rukách som videl na niektorej fotke. Babka bola v dedine známa svojimi maľbami. Maľovala olejom, bola to jej obľúbená technika. Veľmi ma tešilo, keď neskoršie som jej mohol kúpiť nejaký štetec alebo farby. Otec dlhé roky tancoval vo folklórnom súbore Csali. Takže ku mne sa dostalo veľa umenia.

….. Babkine maľby

Podľa toho, čo hovoríte, od útleho veku ste kreslili a maľovali.

Ja som sa narodil s ceruzkou v ruke. 🙂 Počas základnej školy som chodil na ZUŠ – základnú umeleckú školu. Potom ma život zavial na strednú poľnohospodársku školu. Bol to jednoznačne veľký omyl. Avšak v tom čase prevládal názor, že chlapec musí mať remeslo v ruke.

Ani tie štyri roky Vás neodradili a zostali ste verný umeniu.

Absolvoval som základnú vojenskú službu, slúžil som vo VUS – vojenskom umeleckom súbore. Tam som narazil na samých umelcov. Prvýkrát v živote som zažil to, že niekto si váži umelecký talent. Pre mňa to bolo veľmi zaujímavé a zároveň šokujúce. Na základe hodnotenia mojich prác ma utvrdili v tom, že musím pokračovať s umením a vyštudovať ho. Vybral som sa na dvojročnú nadstavbu, kde som dobehol potrebné teoretické znalosti, ktoré som potreboval, napríklad  dejiny umenia. Hlásil som sa na dve vysoké školy – na pedagogiku a na VŠVU (vysoká škola výtvarných umení). Tvrdili mi, že je ťažké sa dostať na VŠVU,  takže som mal pedagogiku v zálohe. Na pedagogiku ma nakoniec nezobrali. Čo sa týka VŠVU – po náročných trojdňových prijímačkách, som sa dostal hneď na prvýkrát, ešte aj pochválili moje početné práce, ktoré som doniesol. 🙂

Na Vašej stránke som našla, že sa venujete komornej a monumentálnej plastike, špecializujete sa na maľbu, kresbu, sochárstvo a figurálne kompozície. Viete laikovi priblížiť, že čo to presne znamená?

Študoval som sochárstvo u Prof. Jankoviča. Mojej tvorbe dominuje figurálna tvorba. To znamená, že kreslím-maľujem-modelujem figúry. Okrem toho sa venujem prírode a zvieratám. Klasické veci, v abstrakcii som sa nenašiel.

Takže Pablo Picasso je ďaleko od Vás. 🙂

Pablo Picasso naštudoval, vyskúmal, vedecky išiel na svoje diela. Toto nie je to pravé orechové pre mňa.

Ktoré je to dielo, na ktoré budete celý život pyšný a budete naň spomínať?

To ešte príde… 🙂 Mám jednu realizáciu, na ktorú nie som až tak hrdý, ale môžem si to akoby odfajknúť, že mám sochu v životnej veľkosti v bronze. Nachádza sa v záhrade BVS v Bratislave pri Riviére smerom na Devín. Je to socha Wolfganga (Farkas) Kempelena – bratislavského vynálezcu. Nevnímam to ako moje veľdielo, lebo som to dostal ako zadanie t.j. ako má socha presne vyzerať a nemal som voľnú ruku, nemohol som sa sebarealizovať, nemohol som tam dať svojho umeleckého ducha.

Ako na Vás vplývalo obdobie korony, ktoré, predpokladám, že nebolo inšpiratívne pre umelca?

Do decembra som bol veľa v ateliéri, potom mi prešla chuť. Ale to sa bežne stáva. Mám rozrobené veci.  Posledné dva roky som mal 2-3 výstavy, čo je pekný výsledok – v XBionics a v tzv. „office“ galériách. Myšlienka za tým je taká, že nakoľko ľudia nechodia do galérií, tak priblížime umenie k nim, urobíme výstavu v ich kancelárskych priestoroch. Po skúsenostiach musím povedať, že toto nie je pre mňa. Som presvedčený, že umenie patrí do galérií, zaslúži si byť na mieste pre to určenom.

Poďme na druhú časť Vášho života a to je šport. Robíte krav magu.

Je to šport – boj z blízka. Zaujímavosťou je, že krav maga pochádza od Imiho Lichenfelda – muža, ktorý sa narodil v Budapešti a vyrastal v Bratislave, takže si ho prisvojujú Maďari ako aj Slováci. Krav maga vznikla v Izraeli. Imi Lichtenfeld začal trénovať armádu. V dôchodku sa začal venovať aj civilnej sfére.

Ako ste sa dostali práve k tomuto športu?

Dlho som sa chcel venovať nejakému športu – vyskúšal som rôzne športy. V tridsiatke som sa rozhodol robiť kick-box. V danej telocvični ho nemali, ale ponúkali krav magu. Akonáhle som to vyskúšal, vedel som, že toto je presne pre mňa. Nie je to bojové umenie, nakoľko bojové umenia majú svoje pravidlá. Krav maga sa považuje za niečo „dirty“ t.j. špinavé, pouličné. Dá sa to relatívne rýchlo osvojiť a použiť v sebaobrane. Venujem sa tomu už viac než 10 rokov. Paralelne sa venujem boxu, súťažne aj brazílsky džiu-džicu, olympijské vzpieranie. Venujem sa výkonnostnému športu, čo je viac ako amatérska, ale menej ako profesionálna úroveň. Športujem a živím sa tým. Minulý rok v lete sme s kamarátom založili telocvičňu.

Ďakujem veľmi pekne za rozhovor. Prajem, aby sa zlepšila situácia, aby ste vedeli otvoriť telocvičňu a aby prišla opäť doba, ktorá pre Vás prinesie nové inšpirácie v umení. A dúfam, že Vaše diela čoskoro uvidíme aj v Hamuliakove.  

Zhovárala sa: Juliana Krajčírová

viac na www.czingel-art.com

(HU) Czingel Róbert – régi gútori családból származik. Művészlelkét egyöntetűen elődeitől örökölte. Gútoron még sokan emlékeznek Róbert nagyszüleire – Baráth Gizellára és Gusztávra, akik aktívan kivették a részüket a falu kulturális életéből és mindenki tudta, mily csodásan fest Gizi néni. Ahogy Róbert saját maga vallja, már ceruzával a kezében született :-). A pozsonyi Képzőművészeti Egyetemen szobrász szakon végzett. Fest, rajzol, és természetesen szobrokat alkot. Ezenkívül sportol – ami most már több mint hobbi.

ŽIJÚ MEDZI NAMI …

MUDr. Peter Breier

DOPAD PANDÉMIE

Dozviete sa:

• Od čoho závisí zvládanie pandémie?
• Sme schopní podriadiť sa nariadeniam?
• Čo robiť, aby sme si udržali psychické zdravie?
• Za čo je pán doktor pandémii vďačný?

Sme už niekoľko mesiacov uzavretí, existujeme len vo svojich mikrosvetoch. Ľudia majú ohrozený základný pocit bezpečia, istota bytia je ohrozená. Posledné mesiace skúšajú našu psychickú odolnosť.  Každá veková kategória  a každý človek to vníma inak. Školáci na 1. stupni sú radi, že sú v škole, školákom na 2. stupni chýbajú kamaráti. Tínedžeri sú radi, že majú kľudnejší režim a môžu dlho spať. Niektorí sú radi, že v škole majú toho menej, niektorí majú veľa úloh cez online vyučovanie a sú vyčerpaní. Inakšie vníma pandémiu ten, kto stratil zamestnanie, inakšie ten, kto má home-office a k tomu deti a domácnosť. A celkom inakšie vnímajú izoláciu starší a tí, ktorí žijú sami.

 ….

Dá sa charakterizovať dopad pandémie na duševné zdravie/psychiku ľudí?

Je to veľmi rôznorodé a veľmi to ZÁVISÍ OD OSOBNOSTNEJ ZRELOSTI ČLOVEKA. Vysvetlil by som to tak, že keď sa narodíme, nedokážeme prekonávať žiadnu frustráciu. Malé dieťa, keď sa narodí, je hladné a začne plakať. Svoju nespokojnosť vyjadruje krikom a plačom. Keď sa zasýti a matka ho zoberie na ruky, upokojí sa, lebo nevie, že môže žiadať niečo iné. Postupne, ako deti rastú, učia sa prekonávať frustráciu. Malé dieťa nechce požičať svoju hračku nikomu. Keď vyrastie a začne dôverovať svetu, svoju hračku požičia, lebo vie, že hračka sa k nemu vráti. Celý vývoj človeka funguje takto, človek sa musí naučiť prekonávať rôzne frustrácie. Niektorí ľudia sú schopní to, po čom túžia, odložiť, lebo vedia, že to môže niekedy prísť. Školáci na prvom stupni sú hladní po kontaktoch, a nevedia, že to môžu dostať neskôr. Oni ich potrebujú pre svoj správny vývoj teraz, ale pandémiou je to narušené. A podobne to ide aj v prípade ďalších vekových kategórii. Plus, z pozície staršieho človeka môžem povedať, že čas, ktorí my starší prežívame, prežívame celkom ináč ako mladí. Dieťa si nevie predstaviť, že by bolo zatvorené týždeň bez kontaktu. Dospievajúci to vie už lepšie pochopiť, ale ešte stále je nespokojný a má tendenciu porušovať nariadenia, lebo chce byť s kamarátmi, chce sa zabávať, cestovať, byť aktívny, má pocit, že mu uniká strašne veľa života. Za komunizmu sme veľa vecí nemohli, museli sme sa prispôsobiť tomu, aká bola situácia. Túto pandémiu podľa mňa starší ľudia znášajú lepšie, lebo na rôzne obmedzenia boli zvyknutí. Obmedzenia, ktoré máme teraz, nie sú ani zďaleka také, aké sme mali počas komunizmu.

Je to len tým, že staršia generácia si ešte pamätá komunizmus?

Nie je to len tým. V Čechách robili na konci prvej vlny štúdiu výskytu duševných porúch vo všeobecnej populácii  vo veku od 18 rokov a porovnali ich výskyt s rokom 2017. Všade došlo k zvýšeniu, ale najviac psychických zmien a porúch zistili u ľudí od 18 do 25 rokov. A najmenej vo veku nad 60 rokov. Je to aj výsledok získavania životných skúseností a múdrosti. Toto potvrdzujú aj nálezy v iných krajinách. V Amerike skúmali depresívnych pacientov. Títo pacienti nevykazovali žiadne zhoršenie oproti obdobiu pred pandémiou, lebo sú naučení celý život prekonávať ťažkosti, prekonávať depresiu, pre nich táto situácia nepredstavuje niečo veľmi nezvyčajné. Majú skúsenosti s tým, ako to funguje v náročných situáciách, a ako reaguje  telo. To, že ľudia nedokážu nosiť rúška a neakceptujú nariadenia, je prejavom vnútornej osobnostnej nezrelosti.

Vieme, že je rozdiel v prístupe ľudí k nariadeniam v prvej a druhej vlne. Ja osobne to vnímam tak, že ľudia sú už unavení z mnohokrát chaotických obmedzení v druhej vlne. Ako to vnímate vy?

Výskumy sú len z prvej vlny, z druhej vlny ešte nemôžeme mať výsledky. Na jednej strane, na pandémiu a s ňou súvisiace obmedzenia nie sme dnes už zvyknutí. Aký je rozdiel medzi Čínou a ostatným svetom, kde vládne demokracia? V Číne ľudia prijali obmedzenia, ktoré boli oveľa drastickejšie. Mám informácie z prvej ruky od osoby, ktorá tam žije. Po návrate z cudziny boli dva týždne doma v izolácii. Nemohli vychádzať, ani len vyniesť smeti. Jedlo im bolo dodávané a  trikrát denne prišiel poverený pracovník, ktorý všetkým osobám v domácnosti zmeral telesnú teplotu. Opatrenia tam boli naozaj veľmi prísne, a neviem si predstaviť, že by ich ľudia na Slovensku akceptovali. Áno, je tam tvrdý režim. Na druhej strane treba povedať, že dnes už žijú normálne. To je len o tom, ako sme ochotní prijať opatrenia.

Mnohí by sa aj podriadili opatreniam, keby neboli veľakrát zmätočné, mali koncepciu a dávali by zmysel.

Áno, Čína je nedemokratický režim, ale je jednoznačný a neumožňuje žiadne vybočenia. Chaotické vedenie na Slovensku povzbudzuje ľudí v tom, že nedôverujú opatreniam, lebo sa stále menia, takže vyzerajú nepresvedčivé a nepremyslené. Kým  v prvej vlne predsedovia vlády (bývalý aj súčasný premiér) boli jednoznační a vystupovali ako lídri, v druhej vlne to už tak nebolo. Na čele musí byť rozhodný líder, ktorý má jasnú predstavu, ako to má byť. Líder sa nemôže pýtať na Facebooku, čo a ako sa má robiť. Takto sa štát nedá viesť. Myslím si, že sme vo veľmi zlej situácii a ťažko sa to bude dať zmeniť. (pozn.: rozhovor sa robil 30. decembra 2020)

Ako zvyšovať mieru odolnosti? Ako sa v mojom mikrosvete vieme o seba a najbližších postarať? Čo robiť, aby sme sa z toho nezbláznili, aby sme si udržali psychické zdravie?

Jedna vec je, že na všetkých ľuďoch, ktorí žijú v izolácii, je veľký psychický tlak a ich vnútorná nervozita je veľká. Druhá vec je, že si musíme uvedomiť, že aj napriek izolácii stále môžeme komunikovať. Nie je problém byť v kontakte s rodinou či priateľmi telefonicky, prostredníctvom internetu či sociálnych sietí. Takže izolácia nie je taká, ako keby komunikácia bola úplne nemožná. Keby sa toto stalo pred 30 rokmi, situácia by bola oveľa horšia. Tretia vec je, že keď viem, že napríklad som nervózny, partner je nervózny, deti sú nervózne, tak čo spravíme? Tým, že nervozitu budeme dávať von zo seba a budeme vybuchovať všetci, situácia sa len zhorší. Lepšie je nereagovať na poznámky, niekedy si treba zahryznúť do jazyka alebo si pomôcť pri znižovaní úzkosti. Dôležité je chodiť na prechádzky, športovať v prírode. Pri akomkoľvek strese je dobré, ak sa stresové hormóny v tele spália telesnou aktivitou.

Podľa toho, čo hovoríte, v Hamuliakove to máme ideálne.

Áno, dokonca aj manželka, ktorej sa po presťahovaní do Hamuliakova cnelo za mestom, je tu teraz spokojná. Počas pandémie nemusíme byť zavretí v byte, môžeme chodiť do prírody, k Dunaju, na hrádzu, veľa fotografujem, pozorujeme zmeny v prírode, objavujeme, ktorý ďalší strom pri kanáli ohrýzli bobry. Cítime sa tu pred koronou v bezpečí.

Ďakujem za rozhovor!

Zhovárala sa: Juliana Krajčírová

……

Prvá časť rozhovoru bola publikovaná 8.1.2021 na tejto stránke

……

MUDr. Peter Breier vyštudoval Lekársku fakultu UK v Bratislave. Pracoval na psychiatrii v Pezinku, neskôr bol primárom psychiatrie v nemocnici v Galante, následne PRIMÁROM A ZASTUPUJÚCIM PREDNOSTOM  PSYCHIATRICKEJ KLINIKY v bratislavskom Ružinove. Pracoval aj ako psychoterapeut a manželský poradca. Vyučoval na Inštitúte pre vzdelávanie lekárov (teraz Slovenská zdravotnícka univerzita) a viedol psychoterapeutické výcviky. Stal sa ZÁSTUPCOM SLOVENSKA PRE DUŠEVNÉ ZDRAVIE VO SVETOVEJ ZDRAVOTNÍCKEJ ORGANIZÁCII, zakladal LIGU ZA DUŠEVNÉ ZDRAVIE. Deväť rokov pôsobil ako psychiater v ANGLICKU. Vrátil sa na Slovensko a dnes je poradca ombudsmanky Márie Patakyovej. S Ligou za duševné zdravie organizuje filmový cyklus Film a duša.

…….

www.dusaafilm.sk

Duša a film je projekt Ligy za duševné zdravie SR pod vedením psychiatra MUDr. Petra Breiera v spolupráci s renomovanými odborníkmi v oblasti duševného zdravia a spoločenských vied.

Cieľom projektu je na báze kvalitných filmov, umelecky ilustrujúcich problematiku duševných porúch a psychologických problémov, prinášať do spoločnosti zaujímavé diskusie na tieto témy, a tak prispieť k lámaniu tabu, mýtov a stigmy v oblasti duševných porúch.

… Nediskutujeme o filmoch samotných, ale o témach, ktoré sú vo filmoch prítomné a ktoré sa týkajú duševného zdravia.

…..

ČLÁNOK O COVIDE: AKO SME NEPOCHOPILI PANDÉMIU

https://dennikn.sk/2197517/rok-s-koronavirusom-od-wu-chanu-az-po-vakcinu-epos-o-tom-ako-sme-nepochopili-pandemiu/?ref=tit1

…..

Relácia RTVS – MÁTE SA DOBRE?  – 19 tém: https://dusevnezdravie.sk/project/informacna-vzdelavacia-relacia-v-rtvs-ako-sa-mate-co-sa-dnes-vravi-o-dusevnom-zdravi/

MUDr. Peter Breier – trefné tričko: Nechcem, nemusím, nemôžte ma nútiť, SOM NA DôCHODKU

ŽIJÚ MEDZI NAMI …

MUDr. Peter Breier vyštudoval Lekársku fakultu UK v Bratislave. Pracoval na psychiatrii v Pezinku, neskôr bol primárom psychiatrie v nemocnici v Galante, následne PRIMÁROM A ZASTUPUJÚCIM PREDNOSTOM  PSYCHIATRICKEJ KLINIKY v bratislavskom Ružinove. Pracoval aj ako psychoterapeut a manželský poradca. Vyučoval na Inštitúte pre vzdelávanie lekárov (teraz Slovenská zdravotnícka univerzita) a viedol psychoterapeutické výcviky. Stal sa ZÁSTUPCOM SLOVENSKA PRE DUŠEVNÉ ZDRAVIE VO SVETOVEJ ZDRAVOTNÍCKEJ ORGANIZÁCII, zakladal LIGU ZA DUŠEVNÉ ZDRAVIE. Deväť rokov pôsobil ako psychiater v ANGLICKU. Vrátil sa na Slovensko a dnes je poradca ombudsmanky Márie Patakyovej. S Ligou za duševné zdravie organizuje filmový cyklus Film a duša.

DOZVIETE SA:

• Či sa mení vnímanie psychických chorôb spoločnosťou?
• Ako sa dostal k psychiatrii?
• Prečo sa rozhodol primár a prednosta kliniky vzdať sa všetkého a skúsiť šťastie v zahraničí?
• Sú ľudia ochotní akceptovať, že ich fyzické ťažkosti sú veľakrát dôsledkom psychiky a nedajú sa liečiť len pilulkami?
• Ako sa vie psychiater udržať v dobrom duševnom zdraví?

Na internete som našla niekoľko veľmi zaujímavých rozhovorov s pánom doktorom, kde sa spomínajú rôzne témy a veľa zaujímavých oblastí ohľadne duševného zdravia. Je nemožné všetko spomenúť v tomto rozhovore. Aj keď som sa snažila byť stručná, náš rozhovor BUDE PUBLIKOVANÝ V DVOCH ČASTIACH – prvá časť je o MUDr. Petrovi Breierovi a jeho ceste životom a v druhej časti (budúci piatok) sa môžete dočítať o jeho pohľade na súčasnú situáciu.

Počas prípravy na tento rozhovor som narazila na jednu otázku, ktorú považujem za dôležité si vysvetliť hneď na začiatku. Čo je správne? Duša alebo psychika?

Psychika je vedeckejší termín a vysvetľujú sa ním psychické pochody, ktoré sa dejú v mozgu. Keď sa povie duša, každý si to môže vysvetľovať ináč. Pod dušou ľudia rozumejú aj to duchovné (veriaci). Keď hovorím odborne, tak hovorím o psychike. V slovenčine na to máme dve rôzne slová. V angličtine je to jednoznačné – slovo mental znamená to psychické. Ale keď hovoríme o zdraví, hovoríme o duševnom zdraví, tak je to zaužívané.

Začnime od konca. Ako ste sa dostali do Hamuliakova?

Po dovŕšení dôchodkového veku som sa rozhodol, že už nebudem ďalej robiť aktívnu psychiatriu. Chcel som sa viac venovať rodine, mať dosť slobody a času na cestovanie. V tom čase sme žili v Anglicku a jednou možnosťou bolo, zostať tam. Nakoniec sme sa rozhodli vrátiť sa na Slovensko.  V Bratislave sme mali príjemné bývanie v centre mesta, všade sme mali pešo len za niekoľko minút. Keďže som sa rozhodol už nepracovať vo svojom odbore, povedal som si, že potrebujem aspoň nejakú telesnú aktivitu. V blízkosti Bratislavy sme hľadali dom, kde by sme mohli byť v blízkosti prírody, kde by sme mohli bicyklovať, chceli sme záhradu. Naším favoritom bolo Hamuliakovo – aj kvôli prírode, obec sa nám zdala čistá a upravená, veľmi radi sme sem chodili do niekdajšej Gazdovskej reštaurácie v strede obce. Takže, pred piatimi rokmi sme sa sem presťahovali.

Osobne vnímam, že keď človek povie, že navštívil psychiatra, ľudia sa zľaknú a inak sa pozerajú na človeka. Pritom psychiater je lekár, ktorý nelieči srdce ako kardiológ, oko ako oftalmológ či pohybové ústrojenstvo ako ortopéd, ale lieči “len” psychiku. Pred niekoľkými rokmi ľudia ani neuznávali, že by niekto mohol mať duševné/psychické ťažkosti. Mení sa spoločnosť?

Áno, veľmi sa zmenila. Na začiatok by som rád povedal, že to nie je špecifikum Slovenska. Bol som prekvapený, že v Anglicku je to možno horšie ako u nás. Je to preto, lebo ľudia nevedia, čo sú duševné choroby a nerozumejú im. Práve to bol jeden z dôvodov, prečo som pred 20 rokmi zakladal Ligu za duševné zdravie, chceli sme dať ľuďom čím viac informácií, aby sa psychiatrie nebáli.  Predtým sa o tejto téme veľmi málo alebo vôbec nepísalo, informácie, ktoré sa dostávali do médií boli často nesprávne. Za tých dvadsať rokov sa zmenil postoj médií, a  aj postoj ľudí. V súčasnosti sú psychológovia a psychiatri v dôsledku pandémie extrémne preťažení.

Ako ste sa stali psychiatrom?

Chcel som byť internistom a venovať sa psychosomatike. Môj otec bol internista – infektológ, zakladal infekčnú kliniku v Bratislave. V mladosti som pretekársky lyžoval, celú zimu som trávil na horách aj ako zdravotník. Po štúdiu som mal nastúpiť na miesto internistu v Trstenej. Život to nakoniec zariadil tak, že som mohol zostať v Bratislave, kde však jediné miesto, čo som vedel ako lekár dostať, bolo v psychiatrickej nemocnici v Pezinku ako psychiater. Následne som pracoval vo výskume na Ústave normálnej a patologickej fyziológie v Bratislave a v Ústave pre vzdelávanie lekárov. Potom som robil primára v Galante a neskôr primára a prednostu psychiatrickej klinky v Ružinove.

V rozhovoroch uvádzate, že ste sa snažili zmeniť systém? O čo išlo?

Na Slovensku je starostlivosť o duševne chorých predovšetkým medicínska. V tom čase boli pacienti predovšetkým v liečebniach, dostávali lieky, ale po prepustení nemali žiadnu podporu. Vtedajšia situácia bola na dnešné pomery nepredstaviteľná. Väčšina liečební bola v starých kaštieľoch/budovách, ktorých stav bol veľmi zlý. Nebolo zriedkavosťou, že na izbe bolo 16 až 20 pacientov, personálne boli oddelenia veľmi zle vybavené. To bola prvá vec, ktorú sme chceli zmeniť. Cieľom bolo liečiť pacientov v ambulanciách alebo v denných stacionároch. Postupne sme vypracúvali reformu psychiatrie. Na začiatku 90-tych rokov sa nám podarilo do toho vtiahnuť celú psychiatrickú obec, ktorá sa na tom podieľala a podporovala to.

Boli ste vo vysokej pozícii v lekárskej hierarchii, mali ste jasnú víziu, kam chcete psychiatriu posunúť. Mali ste aj moc to zmeniť? Mali ste podporu politickej moci?

Nemali. Vždy to bol boj s veternými mlynmi. Bolo to tak ako teraz. Na politických miestach boli tí, ktorí tomu nerozumeli. Bolo veľmi frustrujúce, že ministri zdravotníctva sa menili veľmi často. Napriek tomu, že boli lekári, o psychiatrii nemali ani šajnu, a kým sa ich podarilo presvedčiť, stálo to neskutočné úsilie a kým sa niečo zmenilo, vymenili ich.

Napriek všetkým ťažkostiam, podarilo sa niečo urobiť a zmeniť?

Podarilo sa zrušiť veľké nemocnice. Podarilo sa vytvoriť psychiatrické oddelenia vo všeobecných nemocniciach – predtým ich bolo málo, teraz je ich na Slovensku okolo tridsať. Začali sa vytvárať aj denné stacionáre. V súčasnosti však podmienky v nemocniciach stále nie sú také, aké by mali byť, stále sú pacienti umiestnení na veľkých izbách, nemajú súkromie, personálu je málo, je veľmi málo priestoru na individuálny prístup k pacientovi. Počet psychiatrov je nedostatočný, čakacia doba na vyšetrenie je štyri mesiace. Nemáme dostatočne a správne zastrešených sociálnych pracovníkov. V niektorých aspektoch sme na tom horšie než pred rokom 1989.

Pracovali ste 9 rokov vo Veľkej Británii ako psychiater.

Som veľmi rád za túto skúsenosť. Je to celkom iná psychiatria. Ja som chcel ísť pracovať do cudziny už predtým, ale myslel som si, že na Slovensku som užitočnejší. Keď som však videl, že moja snaha nepadne na úrodnú pôdu, že reformné kroky, o ktoré sme sa snažili, sa nielenže nedarí presadiť, ale naopak, niektoré viedli späť, rozhodol som sa odísť. Prispelo k tomu aj to, že v tom čase  boli v spoločnosti veľmi silné protilekárske nálady, lebo lekári sa snažili o lepšie platy.  Mal som pocit, že spoločnosť nevedela oceniť našu prácu a už som v takom prostredí nedokázal pracovať.

Je v Británii iný systém psychiatrickej starostlivosti ako na Slovensku?

Otvorili sa mi oči. Videl som, že psychiatria sa dá robiť aj inak. Vďaka práci vo Svetovej zdravotníckej organizácii (WHO) som mal možnosť navštíviť a vidieť zdravotnícke systémy v mnohých krajinách.  Je však iné vidieť to z diaľky a niečo iné je cítiť to na vlastnej koži. Aby psychiatria fungovala dobre, potrebuje peniaze, potrebuje  dosť personálu a potrebuje, aby lekári mali dosť času. Keďže na zdravotníctvo nie je nikde dostatok peňazí, Angličania zašli do úplného extrému – lekári, ktorí už majú určitý stupeň vzdelania a skúseností,  sami pacientov nevyšetrujú, ale robia to menej kvalifikované psychiatrické sestry  – tie však majú oveľa vyššie vzdelanie ako naše sestry. Lekár väčšinou len konzultuje so sestrou a radí, ako postupovať v liečbe pacienta, osobne vyšetruje len najzávažnejších pacientov. Všetko sa robí v tíme – lekár, sestry, sociálni, podporní a rehabilitační pracovníci. Veľa sa pritom deje mimo nemocnice, aj v domácom prostredí. Funkcia konzultujúceho lekára mi nie úplne vyhovovala, a tak som sa rozhodol, že svojim pacientom sa budem venovať viac osobne, že ich budem vyšetrovať a ďalej si sledovať aj sám. Samozrejme, pacientom sa to páčilo, mal som však oveľa viac práce ako kolegovia.

My laici si myslíme, že na všetky choroby existuje zázračný liek.

Dožadovanie sa piluliek nie je novodobé, bolo to už pred sto rokmi, alebo aj dávnejšie. Samozrejme, pre ľudí je najjednoduchšie vypýtať si pilulku a mať problém vyriešený.

Sú ľudia ochotní akceptovať, že ich problém sa niekedy nedá liečiť liekmi, ale človek musí zmeniť niečo v živote?

Riešiť rôzne náročné životné situácie je veľmi ťažké. Ľudia v ťažkých životných situáciách si radšej „zahryznú do jazyka“ a mozog si to vie zariadiť. Mozog ako keby urobil výhybku, a preto, aby sme netrpeli psychicky, čo je horšie, začneme trpieť telesne. A začne kolobeh návštev špecialistov, konzumácia rôznych liekov, ktoré aj tak nepomôžu, človeka nevyliečia, len na čas potlačia príznaky.  A až nakoniec sa človek dostane k psychiatrovi. Dostať z pacienta, ktorý už niekoľko rokov chodí kvôli rôznym telesným ťažkostiam k odborníkom, aká je pravá príčina všetkých jeho problémov, je veľmi ťažké. Čas potrebný na vyšetrenie je dlhý.

Dá sa tomuto kolobehu predísť?

V prvom rade by to mohol riešiť už aj obvodný lekár – tzv. rodinný lekár, ktorý pozná anamnézu celej rodiny pacienta a jeho prostredie a vie odhaliť aj psychickú príčinu telesných ťažkostí. Okrem toho, ľudia o svojich duševných problémoch neradi hovoria. V Austrálii to už dlhšie riešia tak, že o duševných chorobách sa deti učia od základnej školy. To je najlepšia prevencia, tak sa dá stigma duševného ochorenia najlepšie odstrániť, lebo človek už vie, že tak ako môže dostať chrípku, tak môže napríklad pociťovať aj úzkosť alebo inú psychickú nepohodu.

Čo ste vy robili pre to, aby ste nenosili problémy pacientov domov a aby ste sa udržiavali v dobrom duševnom zdraví?

Nedalo sa úplne odstrihnúť od toho, čo je v práci, lebo príbehy ľudí boli niekedy také neuveriteľné a také tragické, že v žiadnej knihe som o takom niečom nečítal. To sú veci, ktoré sa nedajú zabudnúť a po pracovnom čase nechať v ambulancii. Mám však aj psychoterapeutické vzdelanie, vďaka ktorému viem oddeliť, čo sa týka mňa, a čo už nie. Psychiater musí cítiť empatiu, ale nemôže sa stotožniť s problémom pacienta, lebo v tom momente by sme boli dvaja pacienti. Je to veľmi dlhý proces, kým sa k tomu vie človek dopracovať.

Ste na dôchodku. Nechýbajú vám pacienti?

Po návrate z Anglicka som si neobnovil licenciu, takže nemôžem liečiť, nemôžem predpisovať lieky, ani robiť psychoterapiu. Urobil som to naschvál, lebo som vedel, že by som nevedel odolať. Keby som začal, nevedel by som povedať nie a za krátko by som bol zase v pracovnom kolotoči. Moji mladší kolegovia vraj uzatvárali stávky, koľko to vydržím. Tak sa snažím pomáhať len ako dobrovoľník osvetou v Lige za duševné zdravie. A keďže som sa rodine za celé roky praxe dosť nevenoval, snažím sa to vrátiť aspoň vnúčatám. A snažím sa zachovať si slobodu, čo a kedy budem robiť.

Ďakujem za rozhovor!

2.  časť “Dopad pandémie” bude uverejnená o týždeň

Zhovárala sa: Juliana Krajčírová

Obľúbené voľnočasové aktivity – cestovanie a fotenie

ŽIJÚ MEDZI NAMI …

Pani doktorka so svojou sestričkou v hamuliakovskej ambulancii

MUDr. ANNA KONIAROVÁ – VŠEOBECNÁ LEKÁRKA V HAMULIAKOVE NIELEN PRACUJE, ALE AJ ŽIJE.

DOZVIETE SA:

• Ako vníma prácu všeobecného lekára
• Prečo v Hamuliakove nemôže byť všeobecný lekár každý deň
• Čo jej dala misia v zahraničí

Len veľmi stručne  – vráťme sa k prvému celoplošnému testovaniu. Boli ste v tíme na futbalovom ihrisku v prvý deň testovania. Ako sa pozeráte na túto skúsenosť s odstupom času?

Napriek tomu, že som lekárka, v týchto veciach som veľmi opatrná, preto som váhala. Moje rozhodovanie uľahčila pani starostka, ktorá mi volala, či by som bola ochotná pomôcť. Tu by som hneď chcela povedať, že si veľmi cením jej prácu a jej prístup k veciam. Ten prvý deň bol náročný, ale boli sme veľmi dobrý tím a som rada, že mám túto skúsenosť.

Ste všeobecnou lekárkou v našom regióne už dlho.

Pôvodne som pracovala na internom oddelení v nemocnici Milosrdných bratov, potom som zastupovala na všeobecnej ambulancii v tejto nemocnici. V máji 2013 otvorili zdravotné stredisko v Dunajskej Lužnej. Oslovili ma, aby som tu zobrala ambulanciu všeobecnej lekárky. Nakoľko bývam v Hamuliakove, mám to blízko. Bola som rada, že som mohla byť pri zrode tohto strediska. Začínali sme od nuly pacientov, hlásili sa však dosť rýchlo. Obce sa rozrastajú, k jednej všeobecnej ambulancii pribudli ďalšie a v  roku 2021 bude v Dunajskej Lužnej otvorená aj nová budova s ďalšími lekármi a zdravotníckymi službami.

Pani doktorka v ambulancii v Dunajskej Lužnej

V Hamuliakove ste trikrát do týždňa. Prečo v Hamuliakove nemôže byť všeobecný lekár každý deň?

Je málo všeobecných lekárov a v Hamuliakove nie je dostatočný počet tzv. kapitovaných pacientov, t.j. tých pacientov, ktorí majú uzatvorenú zmluvu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti s lekárom tu v obci. Napríklad v Dunajskej Lužnej je približne päťnásobok počtu evidovaných pacientov v porovnaní s Hamuliakovom.

Pracovali ste na internom oddelení, následne ste prešli do ambulancie všeobecného lekára. Nie je vám ľúto za prácou internistu?

Práca internistu je veľmi podrobná, bezpochyby mi profesijne dala veľmi veľa. ALE: v pohotovostnej ambulancii vidíte človeka len raz, len v tom momente. Ako všeobecný lekár mám možnosť roky SPREVÁDZAŤ človeka, môžem ho DLHODOBO SLEDOVAŤ, pozorovať čo sa  s ním deje, vidím ho celého a to nielen z medicínskeho hľadiska. Toto sprevádzanie a poznávanie ľudí sa mi na práci všeobecného lekára páči.

Som veľmi rada, že to hovoríte. Som presvedčená, že mnohí vaši pacienti si práve tento moment na vašej práci vážia. Niekoľkokrát som sledovala debaty o lekároch v okolí na rôznych facebook skupinách. Nikdy som nenašla negatívnu reakciu na vašu prácu. Hodnotili vás ako skromnú, tichú, ale veľmi dôslednú pani doktorku. Podľa môjho názoru je to veľká pocta.

Dobre mi to padne, ale ja beriem s veľkou rezervou, čo ľudia hovoria, aj keď ma chvália, aj keď majú výhrady. Bola som tak vychovaná, že to, čo robím, musím robiť poriadne. Na škole sme sa naučili teoretické veci. Potom prišla prax, ktorá ma naučila, že MOJA PRÁCA JE PRÁCA S ĽUĎMI A NIE S CHOROBAMI J. Napríklad často sa stretávam s ľuďmi, ktorí prichádzajú s vygooglenými informáciami. Samozrejme, informácie sú dobrá vec. Avšak veľakrát sa stáva, že len čiastkovo pochopená odborná vec človeku skôr uškodí ako pomôže.

Popri práci  lekára máte aj iné aktivity – napríklad v nedeľu hráte v kostole v Hamuliakove na organe.

Áno, hudbu a umenie mám veľmi rada. Mnohokrát je pre mňa umením ľahšie vyjadriť to, čo cítim, ako slovami :-). V Hamuliakove máme organistu, podľa potreby s organovaním vypomáham.

Rada by som sa spýtala na misie, ktoré ste absolvovali.

Žijem v spoločenstve, kde sa venujeme formácii ľudí – hlavne mladých, ktorým ponúkame u nás možnosť rozpoznávať svoje životné povolanie. Práve z tohto dôvodu ma pacienti pol roka nestretli, nakoľko som minulý rok bola na štúdiu formácie v Ríme. Pomoc ľudom je našou každodennou prácou a náš dom je otvorený pre tých, ktorí nás potrebujú. Okrem toho členovia nášho spoločenstva podľa potreby chodia na rôzne misie v krajinách ako Ukrajina, či Afrika. V týchto miestach sa staráme o chudobných, deti a mládež, ktoré sa potĺkajú po uliciach, rodičia im nevedia poskytnúť adekvátne rodinné zázemie a výchovu. Tieto deti veľakrát oficiálne ani neexistujú. Ja som bola na misii v Petrohrade. Pracovala som v dennom centre pre deti ulice, kde sme pre nich varili, poskytovali potrebnú zdravotnú starostlivosť, vybavovali papiere, rozprávali sa a hrali sa s nimi. V tomto meste bolo zvláštne, že keď sa pozriete v meste smerom hore, vidíte krásne budovy a keď sa pozriete dole, veľakrát vidíte neporiadok a chudobu.

Ako vás obohatila táto skúsenosť? Čo vám to prinieslo?

OTVORILI SA MI OČI O SKUTOČNEJ CHUDOBE. Ani nie tak o ich materiálnej chudobe, ale o existenčnej – spoločnosť sa tvári akoby ani neexistovali. Kým neviete o probléme, tak  problém neexistuje. Akonáhle viete, tak sa to ťažšie ignoruje. STRETLA SOM SA S CELISTVOU ÚBOHOSŤOU, ktorú som pred tým nikdy nevidela. Odbúral sa mi predsudkový strach z ľudí v takejto situácii.

Spomínali ste, že ste boli v Ríme na štúdiu formácie? Čo to znamená? Dá sa to zhrnúť v niekoľkých vetách?

Je to o spoznávaní človeka – seba samého, odkiaľ idem a kam smerujem: čím som, čo sa mi stalo, prijať veci, ktoré sa mi stali, čo ja z toho viem čerpať, pochopiť aj negatívne veci, objaviť vnútornú silu, poznanie, poučiť sa. Pokiaľ ignorujeme veci, ktoré sa nám stávajú, uniká nám životná energia. Nie je to len o zlých veciach, ale aj o dobrých: aby sme si uvedomili, že si máme  všímať aj dobré veci, ktoré sa nám stanú, nemôžeme ich brať za samozrejmosť a je potrebné byť za ne vďační. NEMÔŽEME ŽIŤ POVRCHNE A PLYTKO. Treba si pamätať nielen zlo, ale aj dobro a ďakovať za prijaté dobro. Psychická stránka a pamäť človeka vo veľkej miere ovplyvňuje fyzické uzdravenie človeka.

Ďakujem za rozhovor!

Zhovárala sa: Juliana Krajčírová

Kardiochirurg MUDr. Martin Beňa, ktorý pomáhal pri plošných testoch v Hamuliakove:

TENTO VÍRUS ZVLÁDNEME A ON POMINIE

 MUDr. Martin Beňa pôsobí v národnom ústave srdcových a cievnych chorôb. býva v Hamuliakove, kde počas plošného testovania covid-19 ako dobrovoľník odoberal vzorky.

 Pán Beňa, výtery z nosa robia všade lekári, avšak vy ste jeden z najvýznamnejších slovenských kardiochirurgov, nebolo to pre vás zbytočne jednoduché, nepohodlné, či nebodaj rizikové?

Téma testovania je spolitizovaná a vyjadruje sa k nej azda každý, v tejto chvíli sú však testy jeden z našich najsilnejších nástrojov. Preto ma mrzia skeptické vyjadrenia napríklad Slovenskej lekárskej komory.

V úvode plošného testovania ľudia hneď na vlastné oči videli, že obavy z toho, že sa samotné testovacie centrá stanú zdrojom nákazy, sú úplne neopodstatnené. Používame ochranné pomôcky, jednorazové nástroje, dodržujú sa odstupy.

Mojou motiváciou bolo konečne ukázať občanom istý posun, dať cennú informáciu im a ich blízkym o ich možnej nákaze, ktorá sa nie vždy navonok prejavuje.

V prvej vlne bolo tak málo nakazených, že to nás lekárov takmer úplne obišlo, ja som tak až teraz mal možnosť niečo spraviť. A keď pomôžem v boji proti vírusu, pomáham aj v liečbe srdca a ciev, pretože pandémia znížila počet operácií, ale týchto chorôb samozrejme neubudlo. Zistenia o nízkom počte nakazených v Bratislave a okolí z plošného testovania posmelili chirurgov zvýšiť počet operácií.

Na testovaní v novembri 2020 (vľavo)

Niektorí ľudia sú proti noseniu rúška, kvôli nepohodliu, alebo dokonca akémusi presvedčeniu. My samozrejme rúško nosíme, ale vždy nám dobre padne si ho konečne dať dole. Vy ste počas testovania strávili mnoho hodín v “skafandri” s maskou, kuklou a dvojitými rukavicami. Muselo to byť nesmierne nepohodlné, vy ste však boli v očividne dobrej nálade. Aké ste mali pocity a aká bola nálada v celom tíme  zabezpečujúcom testovanie?

 Neviem si predstaviť robiť to každý deň, ale dva dni sa to dalo vydržať, aj keď som mal úplne prepotené oblečenie. Bol som súčasťou skvelého tímu s veľmi pozitívnym prístupom, to sa týka nielen zdravotníkov, ale všetkých, ktorí testovanie zabezpečovali.

Vravelo sa, že jeden test má trvať dve minúty, my sme v sobotu zvládali dva až tri testy za minútu. Aj to svedčí o tom, že celý tím fungoval veľmi dobre, aj keď sme sa pred tým pracovne, alebo vôbec nepoznali.

Nákazu Covid-19 voláme pandémiou aj preto, že sa stáva aj na Slovensku jednou z popredných príčin úmrtí. Siaha tak na smutné prvenstvo srdcovo-cievnych chorôb. Sú choroby srdca a ciev dedičné, alebo viac zaváži životospráva?

 Choroby srdca a ciev spôsobuje viacero rizikových faktorov, z ktorých niekoľko naozaj nevieme ovplyvniť, sú vrodené, dostali sme ich do vienka. Preto sa treba sústrediť na tie, ktoré vieme ovplyvniť, ako napríklad obezita.

Ďalším faktorom je vysoký tlak, ten ak sa včas zistí, pravidelne meria a lieči liekmi, tak sa tiež vie dostať pod kontrolu. Dôležitý je aj stres. Ten žiaľ v dobe pandémie narastá a ťažko sa ovplyvní. Zaváži aj strava.

Je dobré, že ľudia sú už o týchto rizikových faktoroch pomerne informovaní. Vo vyspelých krajinách ako u nás je situácia s chorobami srdca a ciev lepšia ako inde.

Budú nasledujúce desaťročia v istom zmysle o vírusoch a baktériách, alebo je podstatnejšie stále sa venovať srdcovo-cievnym chorobám a rakovine?

Myslím si, že tento vírus zvládneme a on pominie. O pár rokov sa môže zjaviť nejaká nová mutácia, ale nemyslím si, že toto je hudba budúcnosti.

Problémom je aj prílišné užívanie antibiotík a vznik rezistentných baktérií, ktoré sa liečia obtiažne, avšak aj s týmto sa už veda zoberá. Preto si nemyslím, že toto predbehne kardiovaskulárne či onkologické ochorenia.

Aká je budúcnosť liečby kardiovaskulárnych chorôb? Črtá sa nejaký zásadný pokrok?

Vravievam, že kardiochirurgia je o čase. Myslím to tak, že je extrémne dôležité, v ktorej fáze choroby sa ku mne na operačný stôl pacient dostane. Samozrejme platí, že čím skôr, tým lepšie.

Preto sú kľúčové prevencia, životospráva a včasné zistenie problémov. Tu môžu pomôcť aj moderné technológie dostupné domácnostiam ako sú domáce kvalitné tlakomery, ktoré odporúčam ľuďom s týmito problémami mať. Istý zmysel majú napríklad aj rôzne športové hodinky, ktoré merajú niektoré funkcie srdca a tela. Pomôže čokoľvek, čo k nám dostane pacienta včas.

Zhováral sa: Miroslav Pikus

… zdravotník na behu GútorRUN

ŽIJÚ MEDZI NAMI ….

Boli ste na testovaní? Pri obecnom úrade? Už možno viete, že test Vám robila pani doktorka BRANISLAVA PÍRKOVÁ … Ale spoznali by ste ju na ulici? Ak nie, tak Vám ju predstavujeme. Ďalší šikovný Hamuliakovčan, ktorému služba obci – spoluobčanom, nebola ľahostajná.  

Začnime od začiatku. Ako ste sa dostali na testovanie? 

V pondelok pred testovaním som počula, že je málo zdravotníckeho personálu na testovanie. Tak mi prirodzene napadlo, že by som do toho išla. Mojou motiváciou bolo pomôcť miestnej komunite. V utorok sme si volali s pani starostkou. Nakoľko som zubárka, nasledujúce dni sa riešilo aj v Slovenskej komore zubných lekárov, prečo sme boli ako jeden z dvoch 6-ročných lekárskych odborov absolvovanom na lekárskej fakulte začlenení do nelekárskej skupiny a nemohli sme robiť odber. Celé to nedávalo zmysel. Veď sme lekári, máme skúšky z topografickej anatómie hlavy a krku, štátnice z chirurgie a internej  medicíny. Takže, keď mi vo štvrtok večer volal príslušník armády, ešte stále sme nevedeli, či budem robiť odbery alebo budem vyhodnocovať testy. O niekoľko hodín neskôr sa rozhodlo, že predsa môžeme robiť odbery. Všetci, ktorí testovanie organizačne zabezpečovali – vojaci a obec, majú môj obdiv. Pracovať na niečom, kde sa menia pravidlá z hodiny na hodinu, musí byť neskutočné náročné. Bola to logisticky veľmi komplikovaná akcia.

Do akého tímu ste sa dostali? Poznali ste sa pred tým? Ako sa vám pracovalo?

Tím bol výborný – či už myslím na ten najbližší v unimobunke alebo širší t.j. aj zapisovatelia, dobrovoľníci, príslušníci armády a polície. Naozaj som nečakala, že ľudia, ktorí sa ani nepoznajú alebo veľmi málo, sa vedia takto zomknúť a spolupracovať. V testovacom tíme (v unimobunke) som bola s ďalšími Hamuliakovčanmi – Antóniou Andrejkovou, terénnou zdravotnou sestrou a Zoltánom Vargom, praktickou sestrou. Predtým sme sa nepoznali. V sobotu sme robili 15 hodín veľmi intenzívne, bolo toho veľa, dostali sme sa na kraj našich síl. Možno práve to vypätie nás dalo viac dokopy, veľmi dobre sa mi s nimi pracovalo – po ľudskej, aj profesnej stránke. Popri odberoch sme si aj zavtipkovali. Navyše Zoli bol po nočnej službe, takže má môj obdiv. Nakoniec nám bolo aj ľúto, že sa ďalší víkend nestretneme, nakoľko sa minulý víkend v Hamuliakove netestovalo. ☺

Veľmi usilovne ste pracovali. Hovoria za vás vaše výsledky. Podľa zverejnených informácií, očakávaný počet testov na dve odberné miesta za jeden deň bol 840. Tento počet bol vyrátaný na základe priemernej výkonnosti počas predchádzajúceho testovania na Orave. (t.j. 30 testov za hodinu). V Hamuliakove v sobotu ste dosiahli viac než 1700 testov, čo je 2,1-násobok tzv. stanovenej normy. Dali ste fantastický výkon! Množstvo pozitívnych ohlasov na facebook stránke obce je uznaním vašej práce! Aj touto formou vám a celému tímu ešte raz veľmi pekne ďakujeme. V sobotu ste doslova makali. V nedeľu ráno kvôli nedostatku testov odberné miesto pri obecnom úrade muselo byť zatvorené. Následne armáda priviezla testy, ale ľudia neprichádzali. Po obede ste sa už doslova nudili. čo bolo horšie? Makať alebo nudiť sa? 

(Smiech) Pre mňa bola určite lepšia tá sobota. Aj keď sme mali toho veľa, nohy som mala opuchnuté, ale deň rýchlo ubehol. V nedeľu sme mali naozaj málo ľudí. Ako sme sa dozvedeli, situácia bola podobná na celom Slovensku.

Nikdy som nemala na sebe „skafander“ – ochranný odev. A pravdu povediac ani si len neviem predstaviť mať ho na sebe 6-7-8 hodín. Ako sa vám v tom pracovalo? Ako ste to znášali? 

Mala som menší nácvik na jar, keď som ako zubárka v ambulancii musela ošetrovať pacientov takto oblečená. Inak som zvyknutá pracovať v rúšku so štítom a v rukaviciach. ☺ Bez OOPP (osobné ochranné pracovné prostriedky) neviem pracovať, akoby mi niečo chýbalo. A čo sa týka ochranného obleku, bolo v ňom teplejšie, potili sme sa. Keď sme si dávali dole návleky na nohy, boli mokré, odparovali sme sa pod nimi. Ale zvládli sme to.

Zažili ste za tie dva dni nejakú zaujímavú situáciu? Aj ste sa zasmiali? Prekvapilo vás niečo? 

Nečakala som, že sa ľudia tak veľmi zomknú a celá akcia prebehne v kľude, šikovne, bez incidentov. Jedna vec je výborná organizácia a realizácia zo strany armády a obce, ale myslím tu aj na ľudí, ktorí čakali 1-2 hodiny v radoch. A napriek čakaniu, keď sa už konečne dostali na odber, neprešiel ich humor, zavtipkovali si, boli pozitívne naladení, navzájom sme si s mnohými poďakovali. Čo ma prekvapilo? Prekvapilo ma, že rodičia, ktorí by mohli ísť príkladom pre vlastné deti, ich veľakrát posielali dopredu. Deti išli naopak vlastným rodičom príkladom, zvládli to na jednotku. Pre mňa to bol zaujímavý poznatok. ☺

Ste z Liptova/Oravy a život vás zavial do Hamuliakova. Ako sa tu cítite?  

Narodila som sa v Ružomberku, následne sme bývali v Dolnom Kubíne. Študovala som na LFUK v Bratislave. Manžel je tiež z Liptova. Žijeme tu 14 rokov. Pochádzam z veľkej rodiny, ktorá mi tu veľmi chýbala, ale postupne ako začali deti chodiť do škôlky, školy v Hamuliakove, som si tu zvykla a mám to tu rada. Manžel tu doslova zapustil korene, popri histórii sa venuje vinohradom :-). Ja mám ambulanciu v Šamoríne. Hamuliakovo mi dalo aj veľmi blízku kamarátku, ktorú považujem za moju druhú sestru.  Bola tu pre mňa aj v ťažkej životnej situácii, keď sme minulý rok stratili krátko pred pôrodom naše dieťa. V Hamuliakove som stretla aj veľa ďalších milých ľudí, je to môj domov :-).

Zhovárala sa: Juliana Krajčírová

Pamätáte si ich? Áno, sú to HABOVCI z relácie MOJA MAM VARÍ LEPŠIE AKO TVOJA! … a sú z Hamuliakova!

Nižšie nájdete rozhovor, ktorý bol uverejnený v Hamuliakovskom spravodaji v roku 2016. SPÝTALI SME SA ICH, AKO SA IM DARÍ TERAZ. Odpovedal pán Vilo.

V roku 2016 bol Dávid deviatak. Za tie roky sa vyučil za kuchára. Pracoval vo svojej profesii, naposledy v hoteli Holiday Inn. Veľmi si pochvaľoval prácu a kolektív. Bohužiaľ, koronavírus vo veľkom zasiahol reštaurácie a ako mnohí, aj Dávid musel opustiť svoju prácu. Nesmierne je mu to ľúto a už sa veľmi teší, keď táto doba skončí a bude sa môcť vrátiť k vareškám.

V súčasnosti moju manželku a mňa môžete stretnúť v školskej jedálni v Dunajskej Lužnej. Musím povedať, že je to CELKOM NOVÁ SKÚSENOSŤ. Vidím, ako veľmi sú ruky školských kuchárov zviazané (financiami, predpismi, surovinami). Napriek tomu, mnohí sa snažia vyčarovať pre deti to najchutnejšie.  Na druhej strane vidím, aké sú deti – väčšina nie je ochotná ani len ochutnať to, čo navaríme. Sú zvyknuté na jedlá z domu a iné odmietajú. Veľmi veľa jedla sa vyhadzuje a trhá mi to srdce.

Vo voľnom čase SOM VEDÚCI FUTBALOVÉHO MUŽSTVA „A“ v Rovinke. Nahovoril ma Karol Brezík, bývalý asistent slovenskej reprezentácie, ktorý je tiež občanom Hamuliakova.

Okrem toho, už je pripravená do tlače ďalšia KNIHA. Mala vyjsť v marci, ale zasiahol koronavírus, tak sa vydanie knihy odložilo. Je to kniha spracovaná V SPOLUPRÁCI S DEŤMI Z DETSKÉHO DOMOVA v Trnave. Zozbieral som jednoduché recepty, ktoré by mohli uvariť deti aj samostatne. Varili sme spolu s deťmi z detského domova a výťažok z predaja knihy bude odovzdaný práve týmto deťom. Veľmi ma to teší a práca s deťmi na nesmierne napĺňala.

Článok z roku 2016:

Vilo a Dávid Habovci – pred rokom Vám tieto mená možno nič nehovorili. Tí, ktorí v Hamuliakove bývajú už dlhší čas, si možno pamätajú Dávida zo škôlky a školy, pána Vila a pani Evu z pekárne v Dunajskej Lužnej, stretávali ste sa s nimi v obci. Ale od minuloročnej jesene celé Slovensko vie, že ide o najznámejšiu kuchársku dvojicu v súčasnosti.

Keď sa stretávame, je prvý aprílový deň v roku 2016. Aký bol Váš život pred rokom?

Vilo: Viedli sme bežný život – s manželkou chodili do roboty, Dávid chodil do školy, chodil von s kamarátmi, leňošil doma.

Ako ste sa dostali do Jojkárskej šou „Moja mama varí lepšie ako tvoja“?

Vilo: Manželka mala kolegu, jeho dcéra robí v TV JOJ. Najprv nahovárali moju manželku, aby skúsila túto súťaž, ale nechcela o tom ani počuť. Prehovárali aj mňa, ale po nie celkom dobrej skúsenosti spred 3 rokov v inej televíznej kulinárskej súťaži, som veľmi váhal. Pravdu povediac, bol to náš syn Dávid, ktorý mi celý deň pílil uši a nakoniec ma aj nahovoril. Mysliac si, že za pokus nič nedáme.

Kedy ste začali súťažiť?

Dávid: Minulý rok v auguste sme začali natáčať – v obrovských horúčavách. Prvá časť s nami bola odvysielaná v septembri.

A začali ste žať úspech so svojimi receptmi…

Vilo: Áno, zdolali sme celosvetový rekord. S Dávidom sme boli v 27 kolách. Dovtedajší rekord bol z Maďarska s 12 kolami. Prišla sa na nás pozrieť aj riaditeľka celosvetovej súťaže Freemantle Media. Okrem toho som varil s mojim bratom Petrom – mojou dvojičkou a boli aj špeciály. Takže dokopy sme boli na obrazovke okolo 70 krát.

Čím boli Vaše recepty iné? Ako ste dokázali toľkokrát zdolať súperov?

Vilo: Mnohí hovoria, že bežné veci sme varili so šmrncom. Varím od mojich 15 rokov a veľmi rád skúšam a dodávam jedlu netradičnosť.

Ako ste vedeli vždy improvizovať? Dávid zdvihol zvon, mali ste ani nie minútu na to, aby ste presne vedeli, čo idete variť.

Vilo: Pred každým vysielaním každý súťažiaci pošle 10 svojich receptov a šéfkuchár sa rozhodne, čo bude základ, ktorý bude pod zvonom. Kým som videl len zvon, bol som veľmi nervózny, ale potom už nervozita opadla a išli sme na to. Rýchlo som si musel spomenúť na recept (jeden z tých desiatich) a ingrediencie.

Dávid, ako si to prežíval Ty? Otec sa stal známy aj tým, ako na teba kričal.

Dávid: Nie som celkom ľavý v kuchyni. Vždy som pomáhal, takže základné veci som ovládal. Rád varím. Ale musím uznať, že to pre mňa bolo dosť stresujúce. A čo sa týka otca – jedným uchom dnu, druhým von… už som si naňho zvykol.

Najprv Vilo varil s Dávidom, potom s bratom Petrom, medzi tým špeciály a teraz Dávid varí s mamou. V januári ste vydali knihu s Vašimi receptmi. Kniha bola hitom ešte pred vydaním, teraz sa už predalo 15.000 výtlačkov. Už niekoľko mesiacov je číslo 1 na trhu.

Vilo: Nápad knihy prišiel veľmi spontánne a realizácia veľmi rýchlo. V knihe je 70 receptov mojej mamy a svokry. Sú to tradičné recepty. V súčasnosti sa ľudia snažia variť rýchlo. Reštaurácie sú plné kuchýň rôznych národností. A pritom zabúdame na typické tradičné domáce slovenské recepty. Mojim cieľom bolo sústrediť sa na recepty a chute našich mám.

Bude aj nejaké pokračovanie knihy?

Vilo: Áno, už pracujem na ďalšej knihe. „Najlepšie recepty Vila“ – asi takto by som ju nazval. Ak si zoberiete, že počas 70 kôl som potreboval 10 receptov na takmer každé kolo, mám okolo 200-300 receptov. Základnými surovinami receptov mojej druhej knihy budú prepelice, holuby, bažanty, slimáky, mušle. Nie každodenné ingrediencie, ale ľahko pripraviteľné aj doma v slovenskej domácnosti.

Ako ste prežívali odchod zo súťaže? Boli ste jej súčasťou 4-5 mesiacov.

Vilo: So vztýčenou hlavou.

V súčasnosti osoby, ktoré sú veľa na obrazovke a ľudia ich spoznávajú na ulici, voláme celebrity. Cítite sa celebritou? Ako táto súťaž zmenila Váš život?

Vilo: Nemám rád slovo celebrita. Za niekoľko mesiacov sa naše životy zmenili, ale človek musí mať určitú pokoru. Som známa – viditeľná osoba, ale snažím sa byť taký, aký som bol. Naďalej si veľmi rád pochutím na čínskej kuchyni, naďalej sa vyberieme do nákupných centier. Je pravda, že kvôli časovej zaneprázdnenosti spojenej s natáčaním sme sa museli rozlúčiť s našou prácou v pekárni. Nakrúcania zabrali veľa času. Nestíhali sme cez deň nakrúcať a v noci pracovať v nočnej zmene.

Dávid: Som žiakom 9. ročníka základnej školy v Šamoríne. Veľa som vynechal kvôli natáčaniu, musel som to dohnať. Je pravda, že v škole ma deti spoznávajú, robia si selfie so mnou. A rád by som budúci rok začal študovať gastronómiu. Baví ma to.

Ako trávite Vaše dni v súčasnosti?

Vilo: Chodím na promo akcie mojej knihy, varím v rôznych kútoch Slovenska. Veľmi ma napĺňa robiť radosť ľuďom: splniť sen chlapcovi – onkologickému pacientovi, ktorý je asi náš najväčší fanúšik. Pozvali ma do školy do Vranova nad Topľou, kde v škole so 700 žiakmi urobili súťaž varenia na podobu Jojkárskej a bol som v jednom z tímov. Sú to momenty, ktoré ma hrejú pri srdci a hovorím si, že takéto veci by mali spájať ľudí. 

Uvidíme Vás variť aj v Hamuliakove?

Vilo: Boli sme pozvaní na Deň obce. Ak všetko dobre vyjde, stretneme sa 18.6. na námestí v Hamuliakove. Tešíme sa na Hamuliakovčanov!

Zhovárala sa: Ing. Juliana Krajčírová

ŽIJÚ MEDZI NAMI ….

Hamuliakovo sa rozrastá a stále menej a menej sa poznáme. V predchádzajúcich rokoch sme v Hamuliakovskom spravodaji priniesli ROZHOVORY S ĽUĎMI – OBČANMI HAMULIAKOVA, KTORÝCH ŽIVOTY SÚ NIEČÍM VÝNIMOČNÉ. (https://obechamuliakovo.sk/hamuliakovsky-spravodaj/) V predstavovaní pokračujeme tu na stránke Obce Hamuliakovo.

Nabudúce keď budete pozerať alebo počúvať športové správy a bude sa hovoriť o motoršporte, zbystrite pozornosť–možno sa spomenie aj meno MLADÉHO NÁDEJNÉHO MOTOKÁROVÉHO JAZDCA, len 15-ročného Hamuliakovčana, MICHALA VILIMA.

Máš 15 rokov. Si naozaj mladý a už si dosiahol vážne úspechy. Kedy si začal s motokárami?

Ako každý malý chlapec, ako dieťa aj ja som sa hral s autíčkami, vrčal na posteli alebo na vymyslenej dráhe na zemi. Vždy som mal taký vnútorný pocit, že pretekanie autami bude súčasťou môjho života. Ale keď som raz na Slovakiaringu videl zhorieť auto Ferrari, veru som sa zľakol a zneistel. Neskôr raz na oslave ma kamarát  posadil do motokáry a už som vedel, že toto je to pravé orechové pre mňa. Veľmi dobre mi to išlo, všimol si ma môj budúci tréner a už to začalo…

Začal si jazdiť v januári 2018, o 2 mesiace neskôr si už pretekal. Vyzerá, že si rodený talent.

Veľa sa tomu venujem. Okrem jázd máme aj teoretické tréningy, na ktorých preberáme, kto ako jazdil, čo sa dá vylepšiť. Vo voľnom čase študujem jazdy úspešných jazdcov, ktoré sú nahrávané cez kamery na helmách počas pretekov. Veľmi rád čítam knihy o tomto športe – o technike jazdenia, o pneumatikách, správnej stope, brzdení atď. Je to celá veda.

Si nižšieho vzrastu a ľahký. Je to výhoda pri jazdení?

V motokárach počas jazdy všetci musia vážiť 85 kg. Ak je niekto ľahší, tak sa pridávajú závažia. Ak je niekto ťažší, má nevýhodu. Takže váha jazdca nehrá úlohu. Oveľa dôležitejší je spôsob jazdy – človek by nemal jazdiť silovo, ale ladne, a to nezávisí od kíl a výšky, ale od techniky a zručností.

Máš 15 rokov, takže tento rok je prelomový – môžeš jazdiť v juniorskej kategórii, ale tiež v seniorskej s dospelými.

Tento rok v juniorskej kategórii som jazdil len pol roka. Podľa získaných výsledkov som na 6. mieste. Medzi dospelými som na 5. mieste v rebríčku.

Ktorá súťaž bola doteraz pre teba najväčším zážitkom ?

Jednoznačne motoršportová „olympiáda“ v Ríme v novembri 2019 (FIA Motorsport Games). Slovensko reprezentovalo 5 pretekárov. Najznámejším jazdcom v našom tíme bol Maťo Homola. Každý súťažil vo svojej disciplíne. Ja som súťažil v carting slalome s jazdcami z 30 krajín. Súťažili sme vo dvojiciach (chlapec a dievča, ja s Barbarou Bauerovou). Skončili sme na 11. mieste. Bola to veľká vec pre nás. Porazili sme motokárske veľmoci ako napríklad Francúzsko alebo Anglicko.

Zúčastnil si sa aj 24-hodinovej súťaže v Hodoníne. Muselo to byť veľmi náročné.

Najznámejšie vytrvalostné preteky na svete sú vo Francúzsku pri meste Mans a volajú sa „Le Mans“. Najznámejšie vytrvalostné preteky v krajinách V4 sú v Hodoníne (voláme ich „Le Hodonín“ J). Je to naozaj veľmi náročné. Je to prírodný okruh, aj s poriadnymi búračkami. V tíme jazdilo 5 jazdcov (4 dospelí a ja) 24 hodín a to bez ohľadu na rozmary počasia. Minulý rok pršalo 16 hodín. Ja som najazdil takmer 5 hodín. Je to obrovská skúsenosť, ale sú to asi najťažšie preteky, ktoré preveria fyzickú a psychickú pripravenosť každého jazdca. Pretekári musia ukázať nielen rýchlosť, ale aj schopnosť udržať rýchle tempo po dlhý čas. Napriek náročnosti, určite by som v tomto smere chcel ísť v budúcnosti.

Čo na teba čaká v najbližšom období?

6-hodinovka na Slovak Karting Centre pri Slovakiaringu v Orechovej Potôni v novembri. Je to ťažší oriešok, než 24-hodinovka. Jazdia/striedajú sa len dvaja jazdci každých 40 minút, takže nemáte čas oddýchnuť si medzi jazdami. Dlhodobejším cieľom sú majstrovstvá sveta vo vytrvalostných pretekoch budúci rok. V tíme sú štyria, dvaja už sme, teraz testujeme tretieho člena a štvrtým členom bude môj bývalý tréner.

Asi najzákladnejšia otázka. Nebojíš sa jazdiť pri takej rýchlosti?

Nie, nebojím sa. Verím sebe a svojim schopnostiam. Viac sa bojím, keď idem pri niekom a neviem, ako ten druhý zareaguje.

DRŽÍME PALCE!

Zhovárala sa: Juliana Krajčírová

….

Vyhodnotenie MAJSTROV VOLANTU za rok 2019

Zľava:
Dušan Koblišek – predseda Slovenskej asociácie motoristického šport
Barbora Bauerová – jazdila s Miškom v súťaži dvojíc v Karting slalome
Michal Vilim
Maťo Homola – najlepší slovenský jazdec TCR

….

Reprezentácia Slovenskej Republiky na motoršportových hrách v Ríme (FIA MOTORSPORT GAMES 2019), zľava: Dávid Nemček (Digital Cup), János Onódi (Drift Cup), Michal Vilim (Karting Slalom), Barbora Bauerová (Karting Slalom), Maťo Homola (TCR Cup)

…

Reprezentácia Slovenskej republiky na motoršportových hrách v Ríme (FIA MOTORSPORT GAMES 2019) – Michal vľavo

…

Viac o Michalovi Vilimovi nájdete na stránkach:

Motorkárske hry v Ríme

https://www.topspeed.sk/motorsport/mladi-slovaci-skvelo-bojovali-na-fia-motorsportovych-hrach-v-rime/16795

Michal na Wikipedii

https://en.wikipedia.org/wiki/2019_FIA_Motorsport_Games_Karting_Slalom_Cup

Michalove video o predbiehačkách

https://www.youtube.com/watch?v=Wza85xGb1XE